Prechod na úvodnú stránku | Prechod na spodné menu | Prechod na obsah |
Obnova zabudnutého hesla | Registrácia
Domov Kontakty
Prechod na začiatok stránky

Čo nám rozprávali naši predkovia... I. Cukrovar

Univerzitný profesor Ing. Jozef Sitek od svojho detstva sa zaujímal o život v našej dedine, kde sa narodil. Počúval svoju babku Lenku, u ktorej sa často stretávali starší občania obce a ktorí rozprávali svoje historky. Tu sa "premielala" história, novosti i všetky "pletky". Rozhodol sa s vami podeliť o niektoré z nich. Začína cukovarom a chce pokračovať i ďaľšími rozprávaniami. Oto Šimkovič

Tieto riadky píšem na základe rozprávania pamätníkov, ktorí už nežijú, a preto udalosti z minulého storočia sa nemusia vždy zhodovať s historickou skutočnoťou.

Ešte v polovici XIX. storočia bol vlastníkom Pašoviska Martin Stih. Pašovisko sa rozprestieralo od terajšej uličky Na Cápke (teraz ul. Lucie Poppovej) až po po uličku, ktorá vedie do terajšej Radomy. Tvrdil, že raz na tomno pozemku budú mať všetky jeho deti domy. Nikto mu neveril, lebo to bola pôda, kde sa často vylievala Morava. Jeho predpoveď sa nakoniec splnila, ale z domov jeho potomkov zostal už len jeden, ktorý bol prestavaný v roku 1925 a stojí na rohu naproti lekárni. Nie je mi známe, či niektoré jeho pozemky neboli zakúpené pre stavbu cukrovaru a liehovaru, ale stavba týchto fabrík prispela k veľkému rozvoju vtedajšej Uhorskej Vsi.

Bola to továreň po technickej stránke na veľmi vysokej úrovni, vo vedení i medzi zamestnancami pracovali šikovní a podnikaví ľudia. Tým sa rozvíjala aj celá Uhorská Ves, bola tu križovatka viacerých jazykov. V cukrovare sa korešpondencia viedla v nemeckom jazyku. Vedenie cukrovaru ako aj veľa obchodníkov v dedine bolo židovského pôvodu, a preto tu bolo počuť jazyk jidiš. V základnej škole v Uhorskej Vsi sa vyučovalo maďarsky. tie deti, ktoré chodili do školy v Mannersdorfe, sa učili zase nemecky. Doma sa rozprávalo uhranským nárečím. Počas kampane do cukrovaru chodili ľudia z Moravy, z Hanej, preto čšte dlho starší ľudia hovorili Čechom Hanáci. Z Čiech prichádzali aj niektorí stáli zamestnanci, ktorí pracovali ako medikovci a variči cukru.
Zjednocujúcim prvkom tohto labirintu národov a kultúr bol cukrovar a liehovar a hlavne ich produkty - cukor a lieh. Za cukor a špiritus, ako hovorili pamätníci, sa dalo zohnať všetko. Napriek tomu, že po každej cukrovarníckej kampani každý pracovník dostal prídel cukru, tzv. deputát, ľudia hľadali aj iné cesty ako sa k nemu dostať. Ešte dnes stojí vo fabrike vrátnica.

Vtedy boli pri nej dve brány. Jednou sa vchádzalo s repou naloženými vozmi, tie zastali na váhe, náklad sa odvážil a dolnou bránou vychádzali prázdne, kde sa zasa odvážili, a tak zistili, koľko roľník odovzdal na spracovanie.
Pritom však ľudia hľadali cesty ako nejaké to kilo cukru vyviezť z fabriky. A tak zneužívali postroj pre koňa, vrecko pre obrok, rôzne miesta vo voze. Mnohé pracujúce ženy mali ušité rôzne "tajné" vrecká v sukniach, kam sa zmestilo aspoň toľko cukru, aby mali doma pre deti. Stávalo sa, že vrátnik im niekedy s úsmevom povedal: "Dzívčence, dneská máte sukne nejak moc naškrobené!"

Ďalším artiklom z cukrovaru boli rezky (zbytky z porezanej a odšťavenej repy). Každý sedliak mal doma rezkovú jamu, kam tieto rezky dal a potom čerpal ako krmivo celú zimu. Využívala sa aj melasa (zbytkový sirup), najmä pre kone.

V cukrovare sa pracovalo od rána do večera s obedňajšou prestávkou. Vtedy neexistovala žiadna závodná kuchyňa, mnohí, ktorí bývali blízko, išli domov na obed, niektorí si nosili jedlo so sebou, niektorím nosili manželky alebo deti obed pred fabriku. Slobodným chlapcom nosili jedlo pred fabriku frajerky, ktoré sa medzi sebou pretekali "kerá temu svojému donese ňeco dobrého".

univ. Prof. Ing. Jozef Sitek